Aj keď mám občas život popraskaný ako táto cesta, vždy ma tie praskliny posúvajú vpred... 

Trinásta komnata 

Moja ranná káva... 

Tak ako zarastú cesty, po ktorých nik nechodí, tak zarastieme my, ak nebudeme na plno žiť. 

Cesta, nádej a pokora, ruksak starostí na ramenách, tam ostane všetok stres, s čistou mysľou sa vratiš dnes.
Domov, kde si tak rád, kde vratiš sa stále spať, domov kde si sám sebou, očistený od stresov.

Až pri pohľade z výšok, si uvedomujem, aká je matka príroda všemocná. Prekliata vôňa hôr mi nedáva spať. Iba tu človek pokorne zloží poklonu tej kráse nádhernej. Relax. Zvuk ticha. Vyčistenie hlavy. Zbavenie sa stresu a negatívnych emócií. To je môj liek na život.

Tam mám korene, tam sa zastavím, tam chcem spočinúť
tam sa uzdravím, tam moja hrdosť môže v tichu zahynúť
tam je prímerie, tam sa odovzdám, tam sa nestratím,
tam moja duša na konci všetkého v pokoji odletí

Priateľ bez závisti, verný v dobrom i zlom

V živote máme rôzne mosty, ktoré nás spájajú s inými ľuďmi ako dva brehy.

Všimli ste si, že často chodím do prírody pešo, alebo na mojom bicykli?
Áno, milujem to. To nemé ticho prírody, šumiaci les, zurčiace potoky, nekonečné lúky poľných tráv, mohutné, stáročia, ba až tisícročia nehybné bralá skál..
A v tomto opojení krásy Slovenska, o ktorej mnohí ani netušia, pretože sa zakukľujú do seba, mávam rôzne myšlienky, hovorím tomu čistím si hlavu.
Veľakrát si dávam otázku, keď prídem na lesné rázcestia alebo križovatky, kadiaľ vlastne ísť. Ktorým smerom.
A ani si neuvedomujeme, že táto jednoduchá otázka, kadiaľ vlastne ísť, sa priamo dotýka každého nášho dňa, po celý život nás sprevádza. Samozrejme, keď sme boli ešte malými deťmi, viedli nás naši rodičia. Učili nás chodiť, plávať, smiať sa, jesť.. Ukazovali nám cestu. Cestu, ktorá sa volá život.
Ale aby som sa vrátil k rázcestiu a križovatke..
Vždy, keď prídem na takéto miesto a položím si otázku kadiaľ ísť, mám na to jednoduchú odpoveď.
Vždy si vyberiem cestu, nie najľahšiu, tou idú predsa všetci. Vyberiem si cestu, ktorá mi niečo dá, ktorá ma niečo naučí. Ktorá ma naučí, nečakať na hotové. Ktorá ma naučí byť odolnejším. Lepším. A možno aj tolerantnejším. Cestu, ktorá mi dodá optimizmus a radosť z toho, že som to dokázal. A ak zdoláme cestu ťažšiu, dokážeme to, táto cesta sa stáva pre nás ľahkou. Ale iba pre tých, ktorí ju zdolajú.
Náš život je rovnaký. Preto, zdolávajte cesty nie len tie najľahšie, ale cesty, ktoré sa vám pod nohy dostanú. Či už budú s dokonalým povrchom, alebo kamenisté. Či budú vyšliapané, alebo obrastené bodliakmi. Či budú také, či onaké, každú cestu k vášmu snu, k vášmu cieľu si musíte vyšliapať sami.
A tam vo vašom cieli pochopíte, čo to vlastne znamená. Prajem vám priatelia, aby tie vaše cesty boli vždy tie správne.
Nečakajte na osud, vytvorte si vlastné príležitosti.

Tak ako zarastú cesty, po ktorých nik nechodí, tak zarastieme my, ak nebudeme na plno žiť

Občas strácam slová

Nechoďte vždy len po vychodených cestách, lebo vedú len tam, kde už boli iní

Niekedy sa nestihnem ani zahriať a 60-ka je na krku (km)

Súzvuk ticha prírody, vtáčieho spevu, šumu vody a vetra. Človek si unaví príjemne telo, vyčistí stresom zanesenú myseľ. Niet sa kam ponáhľať, všetko čo máme v živote stretnúť, skôr či neskôr príde. Všetko má svoj čas v správnom poradí. A hoci budú aj búrky striedať sa so slnkom, ak máte sen, vždy má zmysel za ním ísť akoukoľvek ťažkou cestou. A neobzerať sa vľavo, vpravo. Len priamo ísť s pokorou. A nereptať, nenadávať na to, že treba ísť. Inak si pesimizmus človek sám vsugeruje do hlavy a neprejde ani štvrtinu toho čo naozaj dokáže. Všetko je v našej hlave, tak priatelia,

naštartujte svoje motory.

Aj keď sa vám niekedy zdá, že váš život je popraskaný ako táto cesta, každá tá prasklina vás môže posilniť a posunúť vpred

Cesty sa nikdy nekončia na začiatku lesa, ani na brehu riek